Druhý polrok učenia matiky v šiestej triede priniesol mnoho zaujímavých zistení a skúseností.
V prvom článku som rozpitval spôsob, ako v triede pracujem, a že si meriam klímu, aby som vedel, ktorým smerom pôsobiť na jej úpravu. Známky boli z 99% jednotka, alebo nič, aj napriek tomu nie každý skončil na vysvedčení s jednotkou z matiky. Najhoršie mohli skončiť s trojkou, avšak realita je taká, že najhoršia známka bola dvojka.
Každý zo žiakov urobil obrovský pokrok a nedá sa povedať, že (nazvyme ho) Fňoro bude mať trojku len preto, že vyriešil menej zadaní, ako (nazvyme ho) Chňoro, ktorý matematike rozumie. Obidvaja sa posunuli v matematike dopredu, jeden viac, druhý menej. Ale posunuli sa. A nielen v matematike. Občas mi nejaký rodič vyčíta, že so žiakmi robíme diskusné kruhy, pýtam sa ich na pocity z matematiky a tak. Že to patrí na etiku. Ja hovorím, že to je blbosť, že ja ako učiteľ musím poznať vnútorné pocity a myšlienky mojich žiakov. Inak by som si nevedel prispôsobiť výučbu individuálnym potrebám každého z nich.
Po druhé, predmety musia byť previazané krížkom krážom. Nemôžeme ich oddeľovať, lebo potom nudia. Ak na matike žiaci kreslia, robia hudbu, vymýšľajú radostný pokrik, navrhujú podlahu, zachraňujú slimákov, zrazu je na hodine sranda, počas ktorej robiť zadania nie je nič otravné.
Vďaka týmto hodinám, kde viac prikladám váhu jemným zručnostiam, ako imitáciám kalkulačky, badám, že isté vzťahy v triede sa zlepšili a teda sa týmto žiakom lepšie tie zadania riešili. Aj keď MCI dotazníkom som zistil, že klíma v triede sa nezmenila ani k lepšiemu, ani k horšiemu. Môžem sa len domnievať, že na to má vplyv aj výrazne negatívne pôsobenie niektorých mojich kolegov na iných hodinách.
Keď z úst žiakov počujem vety typu: „pani učiteľka Karfiola Ozembuchová povedala, že sa nedostanem na strednú pri takejto matike,“ tak sa mi ? vo vrecku otvára. Trochu som citát pozmenil, lebo už si ho nepamätám presne, ale obsah je rovnaký. Ja na to tvrdím, že sa dostanú, lebo na týchto hodinách sú aktívni žiaci, nie učiteľ. A tí žiaci musia makať jak včeličky, aby jednotky získali.
Povedzme, že za školský rok sme mohli mať dohromady 150 riadnych vyučovacích hodín. (5 hodín za týždeň.) Klasická výučba prebieha tak, že učiteľ 145 z tých 150 hodín vykladá, žiaci si píšu to isté, čo je v učebnici a učiteľ má supertrúper pocit, že ako super to tie decká ovládajú. Opak je pravdou. Rozumie malá hŕstka žiakov. Oni len vedia prerozprávať zošit pomocou úst bez použitia ?. Navyše takýto učiteľ v triede skôr kričí a utišuje žiakov a tým mrhá časom svojim i žiakov. Z hodiny odíde vyčerpaný s myšlienkami, aké sú tie deti sprosté.
O čo som sa snažil v triede ja, že na každú hodinu dostali žiaci niekoľko zadaní s názorným vysvetlením, o čo tam ide (s postupom), a bolo len a len na nich, aby to zvládli. Kto nezvládol, ale riešil, nedostal horšiu známku. Ktokoľvek zvládol a splnil kritériá, dostal jednotku.
Príklad takého zadania je nižšie.
Žiaci vďaka tomu počas celého školského roka aktívne riešili od 115 do 337 zadaní, kde každé bolo iné, ale dotýkali sa predpísaných tém podľa tematického plánu. V priemere teda každý žiak aktívne pracoval na 193 zadaniach počas 150 hodín. Robiť v tomto ohľade priemer je totálna blbosť, ale ukazuje to na fakt, že väčšina žiakov pracovala na viac zadaniach, ako bolo hodín. Dokonca ani nedostávali domáce úlohy a sami si chodili po zadania, ktoré by mohli robiť mimo hodín matematiky. Nie všetci, ale dobrá tretina. Nie pravidelne, ale chceli a chodili.
Rovnako získané jednotky ukázali posun každého žiaka. Ako ukážku prikladám štyroch rôznych žiakov, z ktorých dvaja získali na konci roka jednotku z matiky a jeden dvojku.
Každý stĺpec vyjadruje mesiac školského roka, číslo a stĺpec vyjadrujú počet vyriešených zadaní podľa kritérií a teda počet získaných jednotiek.
Známky žiaci nezískali porovnaním sa medzi sebou, ale iba v porovnaní seba so sebou v minulom čase. Tieto grafy dostávali pravidelne aj rodičia aj žiaci, aby vedeli, kam sa ich ratolesti posúvajú.
Verím, že moja snaha byť žiakom sprievodcom za poznaním, byť človekom, ktorý sa im snaží pomôcť, sa vyplatila a do budúcnosti prinesie to, čo priniesť mala.
Na záver si dovolím odporúčanie, aby hymnou žiakov navždy bola skladba od Pink Flody – Another Brick in the Wall a pre učiteľov nech je mementom, že deti nie sú stroje, ale ľudské bytosti, ktoré si zaslúžia rešpekt, obdiv a uznanie.
Pridaj komentár