Moji žiaci majú samé jednotky, ale nie zadarmo

Krátka úvaha o tom, ako by malo fungovať vzdelávanie a ako hodnotiť, aby sa žiaci chceli učiť.

Na hodinách, kde učím, rozdávam jednotky. Často. Iba jednotky, nič iné. Fakt. Nie však zadarmo, ako by sa mohlo zdať. Mám potrebu to tu rozpísať a trochu ujasniť veci, aby boli každému zrejmé. Najprv však musím podotknúť, že v predhádzajúcom školskom roku som implementoval bodové hodnotenie, ktoré sa odrážalo do priebežných aj celkových známok. Od toho som upustil, lebo sa mi na tom nepáči, že žiakov som medzi sebou porovnával.

Didaktika

Didaktiku (spôsob, ako učiť) som si nastavil podľa Roberta Čapka, českého odborníka na didaktiku. Pre podrobnejšie štúdium moderných vyučovacích metód každého odkazujem na jeho knihy Líný učitel a Moderní didaktika. Častokrát musím vysvetľovať na školách, prečo používam samé jednotky a prečo je to dobré. Rovnako vysvetľujem aj systém, akým žiaci tie jednotky získavajú. Pretože to nie sú jednotky zadarmo, ale sú to jednotky za dobre odvedenú prácu.

Také jednotky žiakov aktivujú a na hodinách sú aktívni. Stáva sa mi, že žiak príde a opýta sa, či nemám ešte nejaké zadanie. Alebo, že robil doma. Aby som bol korektný, stáva sa samozrejme, že väčšinou žiaci zadanie dokončia na hodine včas.

Nastavenie kritérií

Aby jednotky neboli zadarmo, musím nastaviť kritériá pre ich získavanie. Musia byť dosiahnuteľné kýmkoľvek, ale nie zas moc ľahké. Inak povedané, istý čas každý nad zadaním určite strávi. Napríklad majme takéto zadanie na matematike:

Zadanie na matematike

Zadanie obsahuje aj kritériá, ktoré ak žiak splní, získava jednotku. Prvé kritérium je použitie pravítka (úplne hore). Potom sú to jednotlivé body zadania 1 až 4. Pokiaľ žiak odpovie na všetky štyri a má ich zapísané v zošite, získava jednotku. Kto napríklad nestihne, jednotku nezíska, no ani horšiu známku. Prečo by aj? Žiakov nemôžeme trestať za to, že sú pomalší. Často sa mi stáva, že dorábajú doma (sami od seba, lebo chcú jednotku). Nedostanú horšiu známku ani za nesprávny výsledok. Pretože jednoducho dám spätnú väzbu, čo je nesprávne a zdôvodním prečo, zapíšem jednotku (správnosť riešenia nie je kritérium) a žiak o chvíľu pribieha s opravou. To sa mi stáva a je to veľmi príjemné.

Úlohy sú nastavené tak, aby ich každý dokázal pochopiť, a aby sa dalo v nich rásť do väčšej náročnosti, pokiaľ treba. Takéto úlohy nazývame nízka podlaha a vysoký strop. Na príklade so stoličkou to môžeme ilustrovať napr. tak, že žiakom, ktorí úlohu urobili relatívne rýchlo, zadáme navyše nájsť predmety väčšie ako 2 metre, alebo menšie ako pol centimetra. Ak aj to zvládnu relatívne rýchlo, tak sa môžeme pohrávať s myšlienkou, nech odhadnú, ktoré veci v okolí sú vyššie/širšie/dlhšie ako 10 metrov a ako ich odmerať, keď sme len v triede. Alebo nech zistia, či existujú predmety menšie ako 1 mm, ak áno, ktoré to sú a nech svoje úvahy zapíšu do zošita.

Musím povedať, že žiakov to baví, majú pozitívny vzťah k matematike a čo je podstatné, oni tie zadania riešia a premýšľajú nad nimi :-). Ak chceme jednotkovo pracujúcich žiakov, musíme im dávať jednotky. Akokoľvek by to mohlo znieť krásne, fantasticky a utopicky, okrem toho, že to funguje, tak sa nájdu aj žiaci, ktorí sú takpovediac nezaujatí. Zrejme by to bolo na iný článok, ale môžem sa domnievať, že s tým má dosť dočinenia žiakovo bezprostredné okolie, prípadne nastupujúca puberta a potreba sa vymedzovať v rámci daných hraníc. Z 24 žiakov, ktorých takto učím, je to jeden žiak. Menovať nebudem nikoho, každý má právo na súkromie. To len aby aj tebe bolo jasné, že nie všetko je ideálne.

Po dopísaní myšlienok vyššie sa začína javiť, že aj na začiatku nezaujatý žiak sa začína chytať. Tak sa teším na výsledky.

Budú vedieť, čo majú vedieť?

„Budú vedieť žiaci, čo majú vedieť?“ To je druhá častá otázka po otázke ohľadom jednotiek. Skúsim to najskôr otočiť. A vedia žiaci učiaci sa klasickou metódou, čo majú vedieť? Pätorkári až štvorkári sú apatickí, je im to jedno. Aj tak „nemajú“ na lepšiu známku. Trojkári a dvojkári sú snaživci robiaci chyby, ktorí by aj chceli lepšie známky, ale úlohy sú až príliš nevhodne nastavené, pri ktorých sa trestajú práve urobené chyby, alebo sa do známok pretavuje (nie je to správne) aj ich správanie. Jednotkári často upadajú do nečinnosti, pretože sa boja horších známok. Boja sa spraviť chybu na ceste za poznaním. Inak povedané, všetci žiaci hodnotení klasickým spôsobom majú nejaký vnútorný problém prameniaci zo strachu. Toto tvrdenie som si nevycucal z prsta. Pozri semsem alebo sem. Alebo aj sem.

Ja tvrdím (a tomu aj verím, a tvrdí to aj Robert Čapek a mnohé ďalšie výskumy (viď odkazy vyššie)), že žiaci, čo dostávajú jednotky za presne stanovené kritériá splnenia úloh, budú vedieť viac, ako majú vedieť. Je to preto, lebo sa nebudú báť robiť chyby (chyby nemôžu byť trestané zlou známkou). Preto bude ich myseľ nastavená tak, že sa vrhnú na akýkoľvek problém, ktorý im raz život prinesie (pytagoriáda, olympiáda, Testovanie 9, …). Možno sa popália, ale hrdo pôjdu ďalej.

Známky v realite nič neznamenajú

Môžeme o známkach debatovať z rôznych uhľov, no realita je taká, a to mi potvrdí každý z vás, čo si už mimo školu, že v živote po škole známky prestali existovať a stratili onen svoj mýtický význam. Zamestnávateľ po tebe chce, aby si pripravil výročnú správu, aby si naprogramoval appku, aby si poskladal N súčiastok za mesiac, … nedá ti jednotku, ani dvojku, ani nič iné. Výplata ti príde, a ak si urobil nejaké chyby, tak ti dá celkom jasnú spätnú väzbu ku tým chybám. Ty sa na základe spätnej väzby naučíš, ako chybe predchádzať a ideš ďalej. Výplata ti príde. Alebo ťa prepustia. Je to jednoduché, no funguje to.

Svet nepotrebuje pár jednotkárov, svet potrebuje širokú škálu ľudí, ktorí budú vedieť riešiť rozmanité problémy, ktoré dnes nepoznáme. Pokiaľ deti utlmíme zlými známkami v ich snahe niečo sa naučiť (a urobiť kopec chýb), tak sa budú báť robiť chyby pri budúcej snahe kreatívne vyriešiť nový problém. Stále budú očakávať, že musia všetko vyriešiť dokonale a na 100%, no budú vedieť, že to nie je reálne. Preto sa ani nebudú snažiť to vyriešiť. Je to začarovaný kruh a my učitelia máme v rukách tú moc to zmeniť, rozrezať ten kruh a vypustiť do sveta deti schopné riešiť budúce problémy, ktoré dnes ešte nik z nás nepozná.

Záver

Ešte je príliš skoro na celkový záver. Je polka októbra 2018. Múdrejší budem na konci školského roka, kedy budem vedieť zhodnotiť vplyv tohto spôsobu výučby a známkovania. Podľa skúseností iných to funguje. Tak sleduj, ako sa to vyvinie, a ako sa mi to podarí dosiahnuť. Do skorého čítania.

Show comments

Join the discussion

One reply to “Moji žiaci majú samé jednotky, ale nie zadarmo”

  1. […] a že si meriam klímu, aby som vedel, ktorým smerom pôsobiť na jej úpravu. Známky boli z 99% jednotka, alebo nič, aj napriek tomu nie každý skončil na vysvedčení s jednotkou z matiky. Najhoršie mohli […]

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *