Kedysi som si myslel, že bez známok by sa nám lepšie učilo, deti by mali lepšie výsledky. Dnes tvrdím opak a vysvetlím prečo.
Odporúčam najskôr prečítať si článok od Roberta Čapka, odborníka na didaktiku, ako odpovedá Tatovi parťákovi (ďalej žiež TP) ohľadom hodnotenia a negatívneho postoja k známkam.
Čo sa týka známok, musím podotknúť, že momentálne píšem prvú atestačnú prácu práve na tému hodnotenie a klasifikácia a ich vplyv na výsledky žiakov. A rovno sa to týka matematiky. Túto prácu po úspešnom obhájení chcem publikovať, ale pomedzi to môžem vymenovať pár zistení, ktoré sú evidentné, priamo z terénu.
Známkovanie motivuje
Či chceme, či nie, aj keď mnoho literatúry prináša mraky Mordodu nad známkovanie (a ja som kedysi tiež), známky deti motivujú. Sú ich hnacím motorom. Chcú, aby sa ich práca niekomu páčila. Chcú, aby sa na ne niekto usmial, ukázal ostatnému svetu, že ten Janko a tá Marienka majú za sebou kus poctivej roboty.
Samozrejme, známkovanie musím v triede robiť klimaticky, teda nebazírovať na chybách (lebo nakoniec tie učia najviac), ale dbať na procese. Keď vidím, že je žiak aktívny a rieši matematické zadanie, tak viem, že sa učí bez ohľadu na to, či popri tom debatuje so spolužiakom alebo či urobí pri tom výpočtovú chybu. Jeho mozog aktívny je, a preto si zaslúži jednotku, pokiaľ splní kritériá.
Ak kritériá nesplní, posielam ho zadanie dokončiť a ten žiak ho potom skutočne donesie dokončené.
Píšem to akurát po jednej takej matematike a musím potvrdiť, a dám za to aj ruku do ohňa, že som dnes dal minimálne toľko jednotiek, koľko bolo v triede žiakov. Každému sa ušlo, každý bol aktívny, no niekto vyriešil zadaní viac, niekto menej. To ale nevadí. Nejde o rýchlosť, ale o kvalitu. A tá tam bola.
Žiaci sa niekedy pýtajú, prečo niekedy dávam nálepky, niekedy pečiatky a často jednotky. Vravím, lebo chcem, aby to bolo pre nich pestré.
Ďalej sa mi často stáva, že žiaci si chodia pýtať zadania, aby ich dorobili doma. Sami, dobrovoľne. Chcú sa pochváliť, čo super sa deje na hodinách matematiky, ale kto by im rozumel, keby ukazovali, ako sa počíta obsah trojuholníka? Dovolím si tvrdiť, že väčšina dospelých by to nedala. Tie deti sa pochvália jednotkou: „mami, ja mám jednotku z matiky.“ Mamička povie: „oujé, to je megasuper, asi tomu fakt rozumieš.“ A sebavedomie stúpa, rastie a moje decká majú matiku radi. Fakt, aj keď to znie ako oxymoron.
Viem si predstaviť, že v čase puberty by bez známok decká na to proste kašľali, lebo by mohli, lebo dovtedy museli. Môžu sa na to vybodnúť aj pri jednotkách, ale kto by odolal? 😉
A ak tvrdíš, že známky motivujú externe, tak áno, máš pravdu. Avšak u dobrej tretiny triedy (8 až 10 žiakov) sa začína vytvárať pozitívny vnútorný vzťah k matematike, čo sa prejavuje častejšími otázkami v tejto oblasti, aktívnou účasťou, pomocou ostatným, radosťou, …
Známky nevytvárajú súťaž
Lebo neporovnávam žiakov medzi sebou. Jednotky má aj ten pomalší, aj ten, čo občas počíta vektory, lebo chce. (V šiestej triede, kde sa o vektoroch ani nehovorí.)
Známkami porovnávam len výkon samotného žiaka so sebou v minulom čase. Či urobil viac alebo menej zadaní ako minulý mesiac, či v čase rastie alebo stagnuje, prípadne, či sa na to viac a viac vybodáva.
A to, že dostáva niekto samé jednotky, neznamená, že bude mať na vysvedčení jednotku, pretože zohľadňujem celkový prístup a aktivitu. Aj keď, prečo by nemohol mať?
Takže toľko. Krátky zápis, ktorý som mal potrebu dať von. Azda niekomu pomôže sa zorientovať.
Pridaj komentár