Učenie sa žiakov medzi sebou

Prečo je učenie sa žiakov medzi sebou žiadúce a ako môže pomôcť učiteľovi.

Nemôžem to posúdiť všeobecne, vychádzam čisto z vlastnej skúsenosti. Myslím si však, že učitelia minimálne, ak vôbec, využívajú pozitívny efekt vzájomného učenia sa žiakov medzi sebou. Majme napríklad tému z matematiky: kombinatorika.

Klasický prístup používaný už dve storočia je tento: učiteľ urobí výklad, žiaci si znudene prepisujú učebnicu do zošita, na záver hodiny učiteľ urobí riadenú diskusiu s nudnými otázkami, na ktoré zodpovedia dvaja žiaci, čo téme rozumeli už predtým, občas sa vyskytne niekto, kto sa nebojí opýtať blbosť s tým súvisiacu. Ten je potom uzemnený, nech nie je drzý alebo podobne. Hodina končí, učiteľ sa teší ilúziou, že učivo bolo prebrané, myslí si, že žiaci vedia, je rád, že na hodine bolo ako na cintoríne. Opak je však pravdou, písomka na ďalšej hodine dokáže opak: žiaci nič nevedia. Prečo?

Nevedia preto, lebo učiteľ použil najmenej efektívnu metódu učenia. Učiteľ sa stále domnieva, že len on jediný rozumie téme a môže ju fundovane vykladať. Potom počuť z jeho úst konštatovania podobné tomuto: “žiaci nič nevedia, sú hlúpi.” Bez servítky musím povedať, že hlúpych z nich robia práve vyššie uvedené formy vyučovania.

Pozitívne na tom je, že každý jeden učiteľ môže zmeniť svoj spôsob práce tak, aby sa žiaci látku naučili, aby bol učiteľ spokojný, a aby to všetkých bavilo. Lebo ak to baví učiteľa, nakazí tým aj žiakov.

Poďme sa teraz spoločne pozrieť na jednu z metód, ako sa učiteľ nebude trápiť, žiaci sa naučia a všetci sa zabavia.

Vzájomné učenie

Vráťme sa k téme kombinatorika a ilustrujme si ukážkovú hodinu, ako by som ju realizoval a ty sa tým samozrejme môžeš inšpirovať.

1. Pripravím si motivačný materiál na úvod do problematiky vo forme hry: čakanie na rub (hod mincou, kde vyhrá ten, kto prvý hodí rub).
2. Na začiatku hodiny napíšem na tabuľu pravidlá hry a nechám decká vo dvojiciach hrať s tým, nech si zapíšu tabuľku výsledkov hodených strán s označením, kto vyhral (kto prvý hodil rub). Hra bude trvať povedzme 5 minút a žiaci zapíšu niekoľko hier, aby mohli porovnávať.
3. Alternatíva k bodu 2: pravidlá si pripravím na kúsok papiera a rozdám ich do dvojíc.
4. Na tabuľu napíšem nadpis KOMBINATORIKA.
5. Zadám žiakom úlohu: nájdite aspoň 5 pojmov na tému kombinatorika. Pracujte vo dvojiciach a vysvetlite si, čo ste zistili. Svoje zistenia v rámci dvojice zapíšte do zošita. Zdroje, kde môžete čerpať informácie: učebnica, Wikipedia, B-Akadémia, YouTube. Prípadne iné. Máte na to 25 minút. Použiť môžete akúkoľvek techniku, ktorú máte so sebou.
6. Po uplynutí času si prejdem dvojice. Ak dvojica spracovala tému, získavajú jej členovia jednotku. Kto nespracoval, jednotku nezískava, prípadne uplatním nejaké z pravidiel/trestov, ktoré máme na hodine.
7. Ak ostáva čas, dám ešte pár minút na hru čakanie na rub.
8. Nakoniec nechám decká formou zapísania percent na tabuľu ohodnotiť učiteľa a hodinu: 0% je najhoršia známka, 100% je najlepšia známka.

Máme spoločne po hodine, ktorá ma nestála nervy utišovaním žiakov, nestála ma skoro nič času, čo sa týka prípravy, avšak priniesila situácie, pri ktorých sa so žiakmi môžeme porozprávať na rôzne témy, prípadne sa aj zasmiať na nejakom vtipe.

Žiaci sa medzi sebou učili tým, že sa rozprávali o témach, ktoré našli. Samozrejme, ono to nie je tak sterilné, ako sa o tom píše. Tí žiaci sa medzi sebou rozprávajú aj o iných veciach. To je ale v poriadku. Kto sa v práci nerozpráva s kolegami o živote, vesmíre a vôbec? 😉

Prečo takéto vzdelávanie funguje

Aby som o tom len nerozprával z vlastnej skúsenosti, popíšem, prečo táto metóda učenia funguje a prečo je vysoko efektívna. Autori knihy Nauč sa to hovoria o výskumoch, ktoré tieto javy popisujú a vysvetľujú. Prvým z nich je to, že čím lepšie človek niečo vie, tým ťažšie bude danú vec učiť vo svojej jednoduchosti.

Je to spôsobené chybou metakognície, kedy sa človek celkom určite mýli v tom, ako uvažuje o rozdiele medzi tým, čo on učí a čo vedia žiaci. Človek schopný najlepšie posúdiť, s čím žiak pri danej téme ešte zápasí, je iný žiak, rozhodne to nie je učiteľ.

Vzájomné sa učenie je efektívne práve preto, lebo žiaci medzi sebou presne vedia, v čom majú alebo nemajú medzery, kým učiteľ nie je schopný tieto medzery pochopiť a pokladá ich za javy, ktoré je nutné trestať zlou známkou.

Zostručniť by sa to dalo jednoduchšie tak, že vzdelaný učiteľ nie je kompetentný efektívne učiť žiakov, kompetentní na to sú samotní žiaci.

Učiteľovi stačí vytvoriť na to vhodné podmienky a ovplyvňovať klímu v triede. Nie je to všeliek, a nie je dobré to aplikovať na každú tému. Ja osobne sebaučenie používam, ak chcem, aby si žiaci prešli nejaké pojmy, ktoré je vhodné, aby poznali: slovíčka v cudzom jazyku, diela autorov, matematické pojmy, pojmy z programovania, …